Spišský denník, 18.4.2000
Protipožiarny pás, čo sa tiahne ponad železničnú trať Margecany - Červená skala, už takmer zarástol. Parné rušne, z ktorých vyletovali iskry a zapaľovali lesy, už po štreke nejazdia. Štafetu spoľahlivosti dopravnej, životnej tepny tejto peknej, no opäť ťažko skúšanej, hladovej - Hnileckej doliny prevzala motorová trakcia.
"Motoráčik" hrkoce, naftové kúrenie dymí, ale - ide. Dopoludňajšia "mašinka" uprostred týždňa vezie z okresného mesta Gelnica skupinu usmievavých stareniek, ktoré z neveľkej penzie nakúpili pre vnúčence čokoládové vajíčka a zajačikov. No vezie aj skupinu zamyslených tridsiatnikov, ktorí na úrade práce znova nepochodili. Ohník nádeje v ich duši je opäť menší. Ani tomu netreba klásť do cesty nijaký protipožiarny pás.
Je priam zázrak, že Hnilecká dolina má ešte aspoň ten vláčik. A že chodí spoľahlivo. Naša železničná osobná doprava, tiež plná boľačiek, akoby tu prezentovala náskok pred autobusovou dopravou v tom, že ešte v značnej miere sociálne cíti s tamojšími ľuďmi.
Prednosta stanice Margecany Pavol Zahornacký ešte nikdy nemusel odvolávať vlakovú čatu z nástupu do služby preto, lebo mu z rušňového depa hlásili, že kvôli nedostatku nafty vlakovú súpravu na takmer stokilometrovú trasu nepristavia. Všetci myslia na to, že v osadách malých ako dlaň, akými sú Peklisko, Sykavka, Delava, Rakovec, či Mlynky, je "motorka" jediným dopravným prostriedkom, ktorý tamojším vrchárom dožičí po práci opäť uzrieť doma svojich blízkych.
